Marek Adamov Aktivista

Marek Adamov: V Žiline sme vytvorili priestor, aby mladí ľudia neodišli

Aké je poslanie projektu?

Stanicu sme chceli zrekonštruovať za milión korún, stálo to desať.

Stanica je skrátka dnes dôkazom, že aj priestory, ktoré sa zdajú nevyužiteľné, sa môžu stať krásnymi. Všetko sme začali robiť pre seba. Bola to pre nás cesta, ako odtiaľto neodísť. Písal sa rok 2002 a Stanica Žilina-Záriečie patrila k budovám určeným na zánik. Grafity, nelegálna skládka, priestor obkolesený diaľničným obchvatom. Cestujúci sa tomuto miestu vyhýbali a radšej v smere na Rajec nastupovali z Hlavnej stanice. Nikto by nepovedal, že už o pár rokov bude toto miesto patriť k nezávislým kultúrnym centrám svetovej úrovne.

Nemali sme plán. Robili sme, čo nás baví

Keď Marek Adamov išiel raz okolo chátrajúcej a ohyzdnej vlakovej zastávky Stanica Žilina-Záriečie so svojím otcom, povedal si, že presne toto je ten priestor, ktorý si zaslúži nový život. Videl v ňom budúcnosť a miesto kultúry, chcelo to však poriadnu dávku fantázie. Patril ku skupine gymnazistov, ktorým keď chýbala v deväťdesiatych rokoch kultúra, nezačali bedákať, ale vytvorili jej priestor. Už na škole začali organizovať prvé amatérske akcie. Chceli spojiť ľudí, ktorí vedeli fotiť, maľovať, hrať na hudobné nástroje.

V roku 1998 začali organizovať neformálne akcie na rôznych miestach Žiliny. „Jednoducho nás to bavilo. Ale tento náš občiansky a kultúrny aktivizmus nevyšiel z plánu: poďme teraz robiť nejaký projekt a zarobiť. Boli sme partia nadšencov, ktorá chcela robiť niečo pre našu generáciu. Nechceli sme tu mať dieru a kultúrne vákuum, ktoré tu ostalo po páde socializmu,“ hovorí Marek Adamov, spoluzakladateľ nezávislého kultúrneho centra Stanica Žilina-Záriečie.

Všetko sme začali robiť pre seba. Bola to pre nás cesta, ako odtiaľto neodísť.

Marek Adamov

„Všetko sme začali robiť pre seba. Bola to pre nás cesta, ako odtiaľto neodísť. Po gymnáziu každý z nás študoval inde. Vďaka tomu, že sme tu začali tvoriť vlastné miesto, vlastný svet, sme tu ostali a neodišli z mesta a z krajiny. Jednoducho sme sa rozhodli a začali robiť veci podľa našich snov. Zrazu sme zistili, že sa nás nazbiera dosť na koncert aj divadlo, budovali sme alternatívnu scénu. Dnešnými modernými slovami sme my sami boli prvá cieľová skupina, potom prišli ďalšie desiatky a stovky ľudí, ktorí sa ku nám pridali,“ dodáva Adamov.

Postupne poznávali možnosti, podporné aj výmenné programy Európskej únie, vďaka ktorým prišli do Žiliny prvé zahraničné kapely a umelci, na ktorých sa ľudia podľa Adamova chodili pozerať ako na exotické stvorenia. V druhej polovici deväťdesiatych rokov mladým ľuďom so záujmom o alternatívnu kultúru chýbalo všetko. Akcie pribúdali, ľudí na nich bolo stále viac a začali si pýtať vlastný priestor.

Nedostatky premenené na pekné veci

Stanica však nebola ich prvým útočiskom v Žiline. Mladí nadšenci to skúsili na Mariánskom námestí, pribudla divadelná sála, no časom pochopili, že toto nie je cesta.

„Byť v historickom jadre nebola výhra, keďže ateliér bol malý aj drahý. Nechceli sme byť ani súčasťou inej kultúrnej inštitúcie, ktoré sú závislé na politike. Aj vďaka inšpirácii zo zahraničia, kde sme videli staré fabriky a industriálne budovy prerobené na kultúre centrá, sme začali hľadať niečo podobné u nás. Takéto miesta majú svoje výhody. Sú lacné, nie sú komerčne zaujímavé, sú súčasťou mesta, ale aj dosť ďaleko, aby nebol problém s hlučnejšími koncertmi. A vtedy som išiel okolo železničnej stanice Záriečie a bolo rozhodnuté.“

Rokovanie so Železnicami Slovenskej republiky neboli jednoduché. S podobným projektom na Slovensku nikto neprišiel, a tak ani kompetentní nevedeli, ako sa k nemu postaviť. „Prišli sme na správu majetku, ponúkli sme náš nápad a oni si to ani nevedeli predstaviť a poslali nás preč. Vrátili sme sa viac ráz, stretli sa s desiatkami ľudí, každý za niečo zodpovedal a každého sme museli presvedčiť. Nakoniec sme v roku 2004 podpísali finálnu zmluvu o prenájme na tridsať rokov a začali budovať nezávislé kultúrne centrum,“ hovorí Marek Adamov.

Stanica je skrátka dnes dôkazom, že aj priestory, ktoré sa zdajú nevyužiteľné, sa môžu stať krásnymi,

Marek Adamov

Pomáhali dobrovoľníci, zbierky, mesto pridalo osvetlenie, priestor sa začal pretvárať a systematicky sa vylepšuje dodnes. Už nie je ani stopa po nelegálnom smetisku pod mostom, teraz tam je letné kino, na ktoré neprší ani počas búrky. Na prvý pohľad je vidieť, že tu sa všetky nedostatky menia na pekné a funkčné veci.

„Chceli sme stanicu zrekonštruovať za jeden milión vtedajších korún a stálo to desať. Keby sme vtedy vedeli, že to bude toľko, tak sa do toho nepustíme. Takže to bolo šťastie. A bolo tu množstvo dobrovoľníckej práce, no hotoví nie sme ani zďaleka. Stanica je skrátka dnes dôkazom, že aj priestory, ktoré sa zdajú nevyužiteľné, sa môžu stať krásnymi,“ hovorí s nadšením Adamov.

Stanica sa stala križovatkou nápadov

Keď dnes prídete na Stanicu Žilina-Záriečie, stretnete tu ľudí, ktorí idú domov vlakom, kúpili si lístok a dajú si počas čakania kávu. Sedia tu spolu s umelcami, ktorí skúšajú divadlo. Uvidíte decká s rukami od hliny z keramického krúžku. Na peróne sa pozdravia pankáči, páni v obleku aj mamičky s kočíkmi. A všetci sú tu doma.

„Keď sa ľudia spoznajú, tak sa navzájom neboja, ale vedia spolu nažívať. To ma na tom baví. Je to o rôznorodosti nápadov, myšlienok a ľuďoch, ktorí tu dokážu žiť. Nie sme miesto pre istú skupinu ľudí. Vytvorili sme miesto pre všetkých,“ hovorí Adamov.

Vytvoriť takéto spojenie odlišných svetov nebolo jednoduché. Aj zakladatelia Stanice dlho hľadali prieniky, ako zachovať pôvodnú funkciu stanice, spojiť cestujúcich, bežných ľudí a umelcov, tvorivé duše aj tých, ktorí si myslia, že umenie nie je pre nich. Hľadali zmysel existencie a možnosti, čo kultúrne centrum dokáže ponúknuť širšej verejnosti.

„Tejto Stanici sme dali druhú šancu a je v tom aj kus romantiky - železnica, cestovanie, nové stretnutia. Stanica už nie je len špinavé miesto, kde sa čaká na vlak, je to miesto, kam sa prichádza za zážitkami. Každý deň sa tu niečo deje. Fungujú tvorivé dielne, predstavenia, prednášky, kino. Nie je to iba bar alebo klub a nie je to len galéria, ale niečo medzi komunitným a umeleckým. Každý si nájde to svoje,“ usmieva sa Adamov.

Úspech sa nemeria predanými vstupenkami

Pri otázke financií sa Marek Adamov poškriabe po brade a otvorene hovorí: „Je to ťažké, ale príjemné. A máme v tom aj istý pocit slobody a šťastia. Vždy keď to nie je ružové si poviem, že sú aj práce, ktoré sú taktiež málo platené, ale sú aj nepríjemné.“

Navyše príbeh Stanice Záriečie nemal byť nikdy zlatou baňou, start-upom ani developerským projektom. Neboja sa preto realizovať aj stratové aktivity. Pretože tie majú úplne inú hodnotu, ktorá sa nedá vyjadriť bankovkami.

„Aj na prvý pohľad stratové veci majú pre niekoho zmysel. Robíme veci, ktoré majú aj iný rozmer okrem toho, že nás živia. Sme sociálna a kultúrna iniciatíva. Slúžime tu ostatným ľuďom a peniaze potrebujeme len na udržateľnosť. Akcie pre desať alebo dvadsať ľudí nemajú komerčný efekt, ale pre tých pár ľudí sú úplne kľúčové. Možno by inak odišli, nedokázali tu žiť. Nedá sa všetko merať návštevnosťou a financiami. Ak pomôžeme jednému človeku, aby to niekam dotiahol, nezmeníme svet, ale tomu človeku to zlepší život. Dáva to zmysel a je to dôležitá aktivita. Je to ako financovať výskum, ktorý stojí peniaze, ale výsledky možno prídu o desiatky rokov,“ hovorí Adamov.

Nie sme vlak s konečnou stanicou

Ako sa bude písať príbeh Stanice Žilina-Záriečie ďalej? Vždy môže prísť niečo nové. Niektoré veci odídu, niektoré prídu a s tým počítajú. Cieľom je udržať nastavenú ideu, starať sa o kultúrne projekty, robiť prácu kvalitne a byť tu pre ľudí.

„Dnes je moderné vidieť všade vízie, ciele a plány, ale my chceme tvoriť. Robiť nové veci, ktoré sa inde nerobia. Stále objavujeme možnosti. Stále hľadáme nové cesty. Nechceme robiť veci preto, aby zarobili, ale preto, aby ľudia, ktorí sem prídu, našli samých seba a boli šťastní,“ hovorí Marek Adamov a tvrdí, že dnes už Slovensko zďaleka na tom nie je tak kultúrne zle ako v minulosti. Možno ešte máme čo dobiehať v porovnaní s Nemeckom, ale v porovnaní s ďalšími krajinami je na tom Slovensko naozaj dobre. Práve aj vďaka angažovanosti ľudí, ktorí majú v sebe tvorivosť.

„U nás za každou jednou vecou niekto stojí. Často sa navzájom inšpirujeme. Príkladom je Fest Anča, ktorý partia ľudí založila preto, že taký festival tu nebol. Nezaložili by ho, ak by nemali miesto, a to našli práve tu. Vždy bude niečo nové, vždy bude kam ísť dopredu. Sme miesto, ktoré chce ľudí obohacovať, preto treba prísť a užiť si to,“ uzatvára Adamov.

Pravidlá pre spoluprácu medzi inzerentmi a redakciou si môžete pozrieť na tomto odkaze.